freya

vlastne sa ešte sama z toho všetkého spamätávam len pomaly. musím však uznať že to mal celkom dobre vymyslené tento môj beťár.
začalo sa to nevinne. vraj čo keby sme si niekam vyšli. po dlhom prehováraní som nakoniec súhlasila a vybrali sme sa do mesta (mala som vedieť že v tom niečo bude už len tým ako presvedčivo ma spracovával a navyše oželel kvôli tomu futbalový prenos v telke). "náhodou" sme zabočili do reštaurácie kde sme sa prvýkrát videli a "náhodou" sme tam mali rezervované miesto (našťastie na Sargonovo meno lebo keby sme tam mali rezerváciu pán a pani Sargonovci tak sa otočím na opätku a bežím odtiaľ rýchlosťou svetla). keď nám doniesli jedlo (závratne rýchlo) ten môj poklad začal nejakú voprednacvičenú reč typu:
- Vieš... chcel som sa ťa na niečo opýtať... ani nie tak opýtať sa ťa ako ťa o niečo požiadať... - trocha sa zajakával a aj keď mi nebolo všetko jedno pomyslela som si : - Tak chlapče toto si mal ešte chvíľu pred zrkadlom potrénovať.
no keď si v tom predo mňa kľakol so škatuľkou v ruke, zabehla mi kosť z môjho kuraťa. pomyslela som si že keby som hrala pridusenú asi by zavolali sanitku a ja by som sa vyhla tomu všetkému. namiesto toho som hodila zo svojho repertoáru priblblý sladký úsmev číslo 4 a čakala čo sa bude diať.
- Ja... ja... - (áno ty....ty... kto iný...nik iný tu predsa nie je. len hovor lebo mi prasknú nervy) 
- Chcel by som, aby si sa ku mne nasťahovala - vyslovil konečne a zo škatuľky vytiahol kľúče svojho bytu a hodil taký ten strašne utrápený šteniatkovský výraz. neznášam keď mi to chlap robí. nasadí si na tvár nevinný výraz čo hovorí: "Prosííím nechaj si ma." a v skutočnosti tým myslí: "Budem ti okupovať tvoj životný priestor, púšťať chlpy a ocikávať kvetinky, budeš sa musieť o mňa starať, chovať ma. ale ty sa nad to povznesieš veď hlavne že som malý zlatý chlpatý a že som tvoj a ak budeš dobrá panička možno ti budem verný a ani ťa nepohryziem". samozrejme to myslí v trocha prenesenom význame.
- A nechcem aby si odišla do Prahy - zaklincoval to.
odpoveďou na jeho nevinný šteniatkovský výraz bol môj chápavý výraz (ten mám zatiaľ nacvičený len jeden). ľudia naokolo sa po nás pozerali a čakali ako to dopadne. Sargon ma to toho vlastne tak trocha dotlačil lebo odmietnutie v takejto chvíli by bolo svinstvo aj od niekoho ako som ja. mohla som síce povedať nejakú tú frázičku ako: "Pouvažujem nad tým."  alebo "Ideš na to prirýchlo."  alebo niečo podobné čo by ho nezranilo a mne by dalo viac času. ale to nebolo to čo som chcela.
- Rada - (v skutočnosti som sa pohrávala s odpoveďou Jasné starec ale vzhľadom na veľký počet načúvajúcich postarších dám som si nechcela vyrábať ďalšie problémy)
a pošepla som mu: - Ale rýchlo odtiaľto vypadnime. už mi len chýba aby nám tí ľudia začali tlieskať. absolútny gýč. ale oceňujem tvoju taktiku. -  a sprisahanecky som naňho žmurkla.
- Kam chceš ísť?
- Už si sa kúpal vo fontáne?
nechali sme na stole nedojedené jedlo a peniaze aj s celkom slušným prepitným, chytil ma za ruku a vypadli sme. a neuverili by ste ale na odchode nám tí ľudia fakt začali tlieskať... :-D