freya

človeku to ide najlepšie... totiž mám na mysli klamať samého seba. stále sa klameme a potláčame svoje zimomriavky. či už zo strachu pred sebou, pred starými láskami alebo tými novými. potláčame náklonnosti aj nenávisti. ukrývame sklamanie (... veď tentokrát to bude určite iné a určite nespadnem na hubu...), strach (...nepotrebujem nikomu veriť, vystačím si aj sám...). nahovárame si, že sme niekým kým nie sme. a tak som sa rozhodla že jeden deň budem pravdivá. teda aspoň k sebe. nastáva moja malá vzbura proti vlastnej falošnosti. a tak som vstala. pekne pravdivo. v zrkadle som pravdivo konštatovala že to čo tam vidím nie je veľká výhra ale rozhodla som sa nijako to nemaskovať. dnes nie. dnes ľuďom naservírujem čistú pravdu aj keď nie je príliš oslnivá a má mierne trpkastú príchuť ľudí zhrozených nad mojim raňajším zovňajškom. nech. dnes sa nechcem na nič hrať. a tak som teda pravdivo vykročila z domu v tom najpohodlnejšom oblečení aké som našla. vyrazila som na prechádzku do mesta a napádali ma celkom svieže myšlienky. také nezvyčajne pravdivé. zrazu som ho uvidela. žiadne spomalené scény, ani nevyzeral ako nejaký ulízaný fešák z amerického filmu a mne sa neroztriasli kolená, ani som neodpadla. proste tam stál. Sargon - moje nešťastie a moje zimomriavky po celom tele. tak som sa naňho povýšenecky usmiala a v duchu som si hovorila ako dnes vyzerá nepríťažlivo, ako ma vôbec nezaujíma, aký je úbohý a nahovárala som si že nechápem čo som na ňom ešte prednedávnom videla. zrazu som zastala, otočila a šla som domov. namaľujem sa a pravdivá k sebe budem až od zajtra.